„Bola som na jednom stretnutí sahadža jogínov. Bolo tam dosť veľa ľudí a ešte viac detí, pretože tam môžu byť rodičia aj s deťmi. Bol tam obrovský hluk, deti kričali, bláznili sa, behali po miestnosti. Do toho sa miešala vrava dospelých a indická hudba, ktorá je súčasťou týchto stretnutí. Pre mňa to nič neznamenalo, lebo pre mňa je joga múdrosť cez ticho. Lenže odrazu začal prednášať jeden muž a hneď nastala tá takzvaná tichá koncetrácia, všetok hluk stíchol, dokonca deti ostali ticho pozerať, začudované, akoby sa dívali na rozsvietený vianočný stromček. Nik nepovedal ani slovo. Ani dospelí, ani deti. Spev, ktorým títo ľudia vyhodili zo seba všetok zlý vzduch, sa niesol celou miestnosťou až ku vysokej klenbe nad nami. Vo chvíli akoby sa otvorila nebeská brána. Niečo božské, nádherné... Neviem to inakšie nazvať. Jednoducho, odrazu namiesto vydýchaného, vyspievaného vzduchu všetko sa premenilo na nebeský raj. Sahadža joga je joga pre každého. Osobne sa s pani Šrí Matadži nepoznám, pretože na Slovensku nikdy nebola, ale jej filozofia je mi blízka, pretože hovorí, že miesto nenávisti a pýchy by mali ľudia vo svojich srdciach prechovávať lásku a pochopenie pre druhých. Len touto cestou môžu pocítiť skutočnú radosť a pocit naplnenia."
